Osobný príbeh: Cesta za hľadaním povolania – 2.časť

Eva UhríkováDva mesiace hľadania práce a bezvýsledne – veď som ani nevedela, čo vlastne chcem! Pridali sa pochybnosti o sebe. Napokon som nastúpila do personálnej agentúry a s predstavou pomoci ľuďom hľadajúcim zamestnanie som nadšene začala pracovať.

V tom čase som nastúpila aj ročný výcvik „Navigácie pri hľadaní povolania“, ktorý učí poradcov spôsoby a metodiky účinnejšieho hľadania práce a najvhodnejšieho povolania. Mojim cieľom bolo, že sa zorientujem v sebe, zistím čo vlastne chcem robiť, v akej oblasti. Vedela som len, že chcem takú prácu, ktorú budem robiť s nadšením a odhodlaním, s celým svojim nasadením. Moje pôsobenie v personálnej agentúre bolo pre mňa prínosné, no nanajvýš pozoruhodné.

Ideálne predstavy (ktoré som si vysnívala pri odchode z banky) o novom pracovisku sa nenapĺňali, bola som dosť sklamaná. Po prvom rozhovore s novou nadriadenou som vedela, že toto asi nepôjde…

Prvé dojmy z nášho rozhovoru neboli dobré. Hneď v úvode na mňa pôsobila arogantne, jej správanie bolo povýšenecké, čo nesignalizovalo nič pozitívne pre mňa. Je len otázkou času, kedy a za akých podmienok to ukončím. Napriek tomu som zaťala zuby a verila, neviem síce v čo, ale že sa to nejako vyrieši, veď snáď ma to niekam posunie. A skutočne posunulo. Zistila som, že zďaleka nie sú všetci ľudia takí dokonalí, aké boli moje predstavy, že svet je plný nedokonalých ľudí, vrátane mňa. Postupne som sa sama naučila svoju prácu robiť veľmi dobre, čoskoro som predbehla svoje kolegyne a kandidáti aj klienti boli so mnou spokojní. Nejaký čas, asi pol roka, som si projekty výberu zamestnancov do firiem celkom užívala. Bavilo ma rozprávať sa s ľuďmi, pozorovať a skúmať ich charakter a schopnosti. Pozície, ktoré som obsadzovala, sa však začali stále viac opakovať, vedenie interview bolo pre mňa stále menej náročné a stávalo sa rutinou. Chcela som niekam postupovať, niečo nové sa stále učiť, robiť zložitejšiu prácu. Tak som zasa prešla (dosť skoro) do obdobia nespokojnosti.

Popri práci som ďalej študovala VŠ a bola účastníčkou ročného výcviku „Navigácia pri hľadaní povolania“. Čo to so mnou robilo a kam ma to posúvalo? Na prvé stretnutie som išla s veľkým očakávaním, čo to vlastne bude, a samozrejme s nastavením, že dostanem veľa profesionálnych zručností a vedomostí. Po zoznámení s účastníkmi výcviku som bola trocha zaskočená tým, že väčšina z nich boli poradcovia, ktorí v tej oblasti už pracovali.. Prvé dva bloky výcviku boli náročné, nevedela som, na čo mi budú všetky tie cvičenia a aktivity, v treťom bloku sa to však otočilo a ja som si začala konečne užívať mnohé kreatívne aktivity, robili sme cvičenia, ktorými sme hrali ako v divadle niektoré situácie, sústredili sme sa na ich prežívanie a pocity.

Tieto zážitky mne, človeku žijúcemu väčšinou vo svojej hlave, dal oveľa viac ako len slová rozhovoru. Konečne som sa cítila, že som na správnom mieste, že do výcviku patrím. A pochopila som, vzhľadom na moje smerovanie, že veľmi potrebujem voľnosť a autonómiu v mojom povolaní. Bolo to pre mňa nové poňatie, zmenilo sa moje nazeranie na budúcnosť. Krátko po tomto stretnutí som sa, vďaka nemu, odvážila priamo rozprávať o možnostiach a mojich predstavách, podmienkach práce s mojou nadriadenou v personálnej agentúre. Tento rozhovor, čo som ani nepredpokladala, vyústil do pokojného, avšak veľmi rýchleho odchodu zo zamestnania. Mala som z toho dobrý pocit, bolo to už len naťahovanie času… A bola som zasa bez práce, no s pozoruhodne spokojným pocitom i keď som vtedy netušila, že ma čaká niečo naozaj zaujímavé.

Eva Uhríková

Prečítajte si aj prvú časť príbehu: Cesta za hľadaním povolania – 1. časť

Článok vyšiel aj na kariera.zoznam.sk, 15.08.2010.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>