Neurológovia tvrdia, napr. MUDr. František Koukolík, ktorý skúma a prezentuje najnovšie poznatky neurovedy, že naše charakterové črty sú zakódované v našom mozgu, môžeme ich len rozvíjať, ale nie úplne zmeniť. Teda podľa týchto tvrdení sú nám viac-menej predurčené.

Naše charakterové črty sú zakódované v našom mozgu, môžeme ich len rozvíjať, ale nie úplne zmeniť.

Psychológovia a psychoterapeuti tiež hovoria o tvorbe našej osobnosti v raných štádiách vývinu, v detskom veku, kedy si vytvárame systém nášho hodnotenia podľa sociálneho okolia. Znamená to teda, že do veľkej miery už máme v dospelom veku stabilné osobnostné vlastnosti. Samozrejme, či sa dá s tým i tak niečo robiť, závisí od našej silnej motivácie a vôle rozvíjať sa. Sú rôzne rozvojové nástroje, napr. transformačný koučing, či psychoterapia, alebo v poslednej dobe sa začalo hovoriť o novinke ako je reštart mozgu . Ale nechajte teraz tak otázku zmeny a rozvoja a pozrime sa, ako osobnostné vlastnosti ovplyvňujú úspech v práci a vlastne aj vhodnosť na určité typy pozícií.

Osobnostné vlastnosti ovplyvňujú úspech v práci a vlastne aj vhodnosť na určité typy pozícií.

Keď sa pozorne začítate do pracovných inzerátov, všimnete si, že pri požiadavkách na pozíciu sú uvedené aj osobnostné charakteristiky, napr. dôsledný, zameraný na detail, strategické myslenie, alebo tímový hráč, či prirodzený vodca. Nie je to len také „klišé“, aspoň väčšinou , pretože úspech v jednotlivých pozíciách závisí nielen od odborných vedomostí a získaných zručností, ale do veľkej miery aj od osobnostných predpokladov. A častokrát pri výbere zamestnávateľ aj preveruje tieto črty osobnosti. Niekedy len kvalitným výberovým rozhovorom zameraným na popis správania sa v minulosti, dopytovaním sa na konkrétne situácie a vašu úlohu v nich, alebo a čoraz častejšie aj osobnostným dotazníkom, ktorý ukáže osobnostné kompetencie (črty – predpoklady) človeka. Napríklad manažérska pozícia očakáva, že človek bude mať schopnosť presadiť svoj názor, súťaživosť a drive, bude zvládať dobre záťaž a stres, schopnosť vnímať súvislosti, či mať nadhľad a podobne. Pozícia účtovníka, či analytika vyžaduje úplne iné charakterove črty – zameranosť na detail, schopnosť pracovať samostatne, vysokú schopnosť učiť sa.

Pomôže vám, ak sa určitú dobu budete vnímavo pozorovať, čo je vám prirodzenejšie a ide ľahko a čo vám nesedí.

A keď to otočíme, môžete sa pozrieť, aké máte osobnostné črty (črty sú stabilnejšie, menej ovplyvniteľné ako vlastnosti) a podľa toho nasmerovať profesijné smerovanie. Podľa osobnostnej štruktúry, zoznamu vašich čŕt je potom možné predpovedať vhodnosť, či úspech na jednotlivých typoch pozícií. Tak ako? Viete aké osobnostné charakteristiky máte? Možno sami seba dobre poznáte a viete si urobiť sumár sami alebo s pomocou vašich dobrých známych. Pomôže vám, ak sa určitú dobu budete vnímavo pozorovať, čo je vám prirodzenejšie a ide ľahko a čo vám nesedí.

Celá verzia článku bola uverejnená na eurocampus.sk, 18.10.2012.

Časy, keď sedel jeden zamestnanec na jednej stoličke 20 či 30 rokov, sú už zrejme za nami. V ideálnom prípade mal možnosť kariérneho postupu, podľa tabuliek mu bol pravidelne zvyšovaný plat, dostal podnikový byt… a na dôchodku nemá čo dať do úst. Žiaľ, aj to je realita dnešných dní. Súčasný zamestnanec si myslí, že má v práci istotu. I keď jediné, čo má isté je, že pokiaľ poctivo plní pracovnú zmluvu, nezostane bez práce zo dňa na deň, ale až po uplynutí výpovednej lehoty. Preto mnohí zamestnanci, hoci zvykli nadávať na časy dávno minulé, aj dnes, ľudovo povedané, držia hubu a krok, lebo, čo ak ich vyhodia?

Je prirodzené, že po škole sa človek venuje povolaniu, na ktoré má vzdelanie. Ani to však neznamená, že vyštudovaný prekladateľ si nemôže otvoriť butik s oblečením, alebo, že stavebný inžinier nebude muzikantom. Málokto má v 18 rokoch jasný cieľ a vie, kam jeho kroky v živote povedú. Navyše, nie vždy sa nám splní, to, čo sme si vysnívali. Moja kamarátka chcela byť herečkou. Na konzervatórium a VŠMU sa hlásila hádam štyrikrát. Vždy jej slušne poďakovali so slovami, že na to nemá predpoklady, talent. Neuverila im a skúša to dodnes. Zrejme nikdy neuspeje. Priebojnosť je skvelá vlastnosť, no tvrdohlavosť jej bráni naplno sa prejaviť tam, kde by mohla byť efektívna. A možno by stačilo sa zamyslieť, aké kvality hľadá v tomto povolaní. Pouvažovať kde inde sa ich dá nájsť, alebo viac z nich pridať k tomu čo už robí.

Čoraz častejšie sa stretávame s prípadmi, kedy ľudia opúšťajú zamestnanie a stávajú sa podnikateľmi. Čo láka týchto ľudí? Aká je ich motivácia? Voľnosť, sloboda, uplatnenie? Alebo len východisko z núdza? Každý z nás má iné pohnútky za ktorými v profesnom žiovte kráča? Samozrejme jesť a žiť z niečoho treba, peniaze nie sú mimo misu … no doplnkové motívy a hodnoty ľudí sa často líšia…

Mnohým ľuďom vyhovuje, že majú vo firme svoje teplé miestečko, kam prídu každé ráno, uvaria si kávičku a pustia sa do práce. Po nej nasleduje vyzdvihnutie detí zo školy, rýchly nákup, varenie večere, TV, spánok,… A od rána zasa to isté. Existujú ľudia, ktorí nie sú prehnane ambiciózni, v práci urobia, čo treba (populárny je výrok – pracujem do výšky svojho platu) a popoludní ich čaká viac-menej ten istý program stále dokola. Potom sú tu zamestnanci, ktorí sa snažia postupovať hore, robia od nevidím do nevidím a ak zistia, že ich snaha nie je ohodnotená (lebo veď badžet je badžet…), zamestnajú sa inde. Tam, kde im dajú vyšší plat. Lenže jeho nárast očakávajú márne a tak nastáva opäť ten istý kolotoč. Samozrejme, zamestnanci sa tešia z teambuildingov, ktoré platí firma, zo stravných lístkov, ktoré im z veľkej časti prepláca tiež, z firemných áut a telefónov, či z nejakých tých zliav do kina, divadla, fitness centra… V podstate to vyzerá tak, že zamestnancom je sveta žiť. Či nie?

Čoraz väčšie rozmery nadobúda skupina ľudí, ktorí sa nechcú (obrazne povedané) klaňať šéfovi, chodiť do práce na určitý čas, dostávať každý mesiac na účet stále rovnaký plat a túžia po rozmanitosti – zmene. Tá býva hlavnou motiváciou, prečo sa zamestnanec mení na podnikateľa. Český motivačný školiteľ Ivo Toman tvrdí, že motivácia vychádza z negatívneho zmýšľania – človek nie je spokojný s aktuálnym stavom a chce ho zmeniť. Dôležité je určiť si ciele, ktoré chcete dosiahnuť. Chcete nové auto? Veľký dom? Peknú kabelku, či ísť na dovolenku? A čo na to všetko potrebujete? Peniaze! Hovorí Ivo Toman  Chcete ich teda viac – je šanca, že ich dostanete od svojho zamestnávateľa? Ak áno – gratulujem! A tí ostatní, uvažujete inak?

Ak máte sny a ciele, ste správne motivovaný a to je prvým predpokladom k veľkej zmene, ktorá vás pravdepodobne v živote čaká. V prípade, že nemáte presnú predstavu o tom, v akom odbore chcete podnikať, nezúfajte. Máte vo svojom okolí úspešných podnikateľov? Dohodnite si s nimi stretnutie a namiesto rozprávania sa naučte počúvať. Existujú ľudia, ktorí vám v tomto smere vedia poradiť a je k dispozícii tiež množstvo kurzov, na ktorých môžete objaviť svoj skrytý potenciál. Ak máte pocit, že práca, ktorú robíte, vám nesedí, načúvajte vnútornému hlasu. Nikdy nie je neskoro na zmenu a keď sa na pozícii, ktorú vykonávate, necítite dobre, zrejme nastal čas, aby ste s tým niečo spravili. Uvažujte aké máte vlastnosti, osobnostné predpoklady, na akú prácu sa hodia? Skúste rozmýšľať, čo je to čo vás baví a aké esencie, kvality sú za tým. Veľa o tom rozprávajte so svojimi známymi i s ľuďmi, ktorí podobnou cestou prešli. Keď tomu budete venovať priestor určite prídete na to, čo je to pravé pre vás. Oplatí sa to hľadať ;).

* Článok bol uverejnený aj na hnonline.sk, 5.12.2012.

1, Ako a v akom rozsahu a s kým komunikovať (plánovaný) odchod z prace?

Miera a spôsob komunikácie závisí od toho, či je už rozhodnutie o odchode zo zamestnania definitívne. Keď je človek vnútorne dlhodobo nespokojný s vlastnou pracovnou situáciou, vytratila sa radosť z práce, alebo má proste pocit, že do práce chodí nasilu, dal už v podstate akúsi vnútornú výpoveď. Avšak v tomto štádiu ešte nemusí byť rozhodnutý podať skutočnú reálnu výpoveď. Vtedy správne volená komunikácia s nadriadenými, prípadne personálnym oddelením, môže pomôcť uskutočniť opatrenia v práci (napríklad riešenie konfliktov, posun na iné miesto, obmena náplne práce a pod.), ktoré znovu motivujú človeka a situáciu pomôžu vyriešiť.

Ak človek zvážil všetky možnosti a rozhodol sa, že odchod z práce je najlepším riešením, zostáva už len komunikovať rozhodnutie zamestnávateľovi.

Korektné a najprirodzenejšie je oznámiť rozhodnutie priamemu nadriadenému a dohodnúť sa o termíne odchodu. Dohodu potom spísať a podpísanú oboma odniesť na personálne oddelenie. Ak dohoda nie je možná, človek dáva firme jednostrannú výpoveď dva mesiace dopredu pred dátumom, kedy chce odísť. Povinný rozsah komunikácie je písomnou formou k poslednému dňu v mesiaci. Dvojmesačná výpovedná lehota začne plynúť prvého v následujúcom mesiaci. Odovzdáva sa nadriadenému, prípadne personálnemu oddeleniu, to väčšinou záleží od internej dohody v spoločnosti. Rozsah ďalšej komunikácie odchodu z práce závisí na vzťahoch človeka v zamestnaní a od jeho zapojenia do prebiehajúcich projektov. Je prirodzené oznámiť to všetkým, ktorých práca bude odchodom ovplyvnená. Odovzdať pracovné veci v zrozumiteľnom stave je korektné a prispeje k udržaniu si pozitívnych referencií.

 2, Aké kroky je potrebné urobiť predtým, ako sa rozhodneme dať v práci výpoveď?

Získať vnútorné presvedčenie o tom, že výpoveď je správna cesta. Ideálne je už mať novú prácu, nie každý však má energiu to riešiť už počas pôvodného zamestnania. Ak odchádzate s vedomím, že nové miesto nemáte, určite si zabezpečte finančnú rezervu na určité obdobie. Možno si potrebujete nejaký čas oddýchnuť a načerpať fyzickú, či psychickú silu. V novej práci očakávajú nadšeného a motivovaného človeka. Pre získanie lepšej a vhodnejšej práce, je dôležité ujasniť si, čo od nej očakávate, čo vlastne chcete robiť. Ak to sám neviete rozlúsknuť, môže vám pomôcť zorientovať sa v sebe a tiež na pracovnom trhu kariérový poradca, kouč. Nové miesto získate vtedy, keď si budete na pohovore istý, že práca o ktorú sa uchádzate je tá pravá pre vás.

3, Ako sa nastaviť, pripraviť a čo najlepšie spoznať nové pracovné prostredie po nástupe do novej práce?

Skúšobná doba je aj pre vás, využite ju. Nebojte sa veľa pýtať ohľadom všetkého: odbornej náplne práce, zvyklostí ľudí, postupov. Nastavte sa na pátrací režim, majte oči otvorené, uši zaostrené. V niektorých firmách majú nastavené adaptačné programy, ktoré pomáhajú zaučiť najmä počítačovým systémom a organizačným procesom vo firme. Ak nie, neváhajte prevziať iniciatívu a žiadať o zaučenie, pomôže vám to preniknúť hlbšie a rýchlejšie naskočiť na vlak. Rozprávajte sa otvorene s kolegami aj o mimopracovných témach, nadväzujte vzťahy. Ľahšie sa tak stanete súčasťou kolektívu a tiež zistíte, či vám bude sedieť. Čím budete akčnejší v skúšobnej dobe, tým ľahšie zapadnete. Je to čas, kedy potrebujete zistiť, či je to „to pravé orechové“ pre vás. Ak nie je, poberte sa radšej hľadať ďalej.

Uverejnené v časopise EVA 02/2012. Celý článok si môžete prezrieť tu: Čas zmeniť prácu.

Viete si predstaviť, čo by ste mohli koučingom dosiahnuť? Keď sa pozriete na seba o pol roka po absolvovaní niekoľkých koučingových stretnutí, akú pozitívnu zmenu k lepšiemu pozorujete na sebe? Ako spoznáte, že zmena sa udiala? Čo vám tá zmena prináša a vášmu okoliu? Na začiatok množstvo otázok. Áno skutočne, základným nástrojom koučingu sú otázky. Otvorené, široké otázky, tzv. silné otázky, ktoré iniciujú rozmýšľanie koučovaného.

O ďalších nástrojoch, s ktorými sa stretnete takmer pri každom koučovacom stretnutí,  sme písali aj v časopise Zisk, 10/2012. Celý článok si môžete prečítať tu: Aké nástroje používa kouč.